Tatranská elektrická železnica jazdí už vyše 100 rokov

 
Obrázok: Tatranská elektrická železnica jazdí už vyše 100 rokov
Ilustračná fotografia

Starý Smokovec

Vďaka Tatranským elektrickým železniciam (TEŽ) sa môžeme pohodlne prepravovať medzi jednotlivými tatranskými osadami. Dnes je to už 107 rokov odvtedy, čo bola otvorená prvá trať Tatranskej elektrickej železnice z Popradu do Starého Smokovca.

Po výstavbe prvých slovenských železníc ako Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871 či traťe z Popradu do Kežmarku v roku 1892, sa Vysoké Tatry stali pre turistov omnoho prístupnejšie, čo podnietilo rozvoj turistiky. V roku 1896 bola spustená prevádzka ozubnicovej železnice Štrba – Štrbské pleso, tzv. “zubačky” . Spojenie bolo zabezpečované aj konskými záprahmi a tiež omnibusmi, ktoré boli neskôr nahradené trolejbusmi. Keďže však neboli vyhovujúce, rozhodli sa podnikatelia Matejka a Krieger vybudovať železničnú trať, ktorá by prepojila Poprad so Starým Smokovcom. Trať, ktorej výročie si dnes pripomíname, bola otvorená 17. decembra 1908 a jazdiť sa na nej začalo 20. decembra 1908.

16. decembra 1911 spojazdnili úsek Starý Smokovec – Tatranská Lomnica a posledný úsek Starý Smokovec – Štrbské Pleso bol otvorený 13. augusta 1912.

TEŽ sú tvorené jednokoľajovými úzkorozchodnými elektrifikovanými železničnými traťami Poprad-Tatry – Starý Smokovec – Štrbské Pleso (trať ŽSR 183) s celkovou dĺžkou 29,1 km a Starý Smokovec – Tatranská Lomnica (trať ŽSR 184) s celkovou dĺžkou 5,9 km.

Obrázok: Jan Groh

TEŽ boli v správe a vlastníctve rôznych subjektov. Spočiatku ich vlastnila anglo-maďarská banka Aegisz so sídlom v Budapešti. Na prelome desiatych a dvadsiatych rokov minulého storočia sa majiteľ zmenil. V roku 1948 prebehlo znárodnenie, po ktorom boli od roku 1949 pod správou Československých štátnych dráh a od roku 1992 ich vlastnia Železnice Slovenskej republiky.

Do roku 1928 využívali hnacie vozidlá lýrové zberače, ktoré boli neskôr nahradené pantografickými. V 30. rokoch sa už objavujú prvé vlaky vyrobené v ČSR. Počas 50. rokov sa začali dodávať nové vozidlá M 49.0, ktoré sa neosvedčili a preto sa začalo s používaním trojdielnych súprav radu EMU 89.0 (dnes označovaného ako 420.95). Vlaky boli z výroby ČKD a využívali sa až do roku 1970. Pri ich výrobe boli zúročené aj skúsenosti z výroby električiek typu Tatra T2 a Tatra T3. V roku 1985 pribudli ďalšie dva rušňe, vyrobené v Kaluge, v bývalom Sovietskom zväze. Na prelome tisícročí došlo k poslednej zmene, a tak sa dnes po Tatrách vozíme vo vlakoch radu 425.95, ktoré vo Vrútkach použitím švajčiarskej licencie vyrába konzorcium Stadler-Adtranz. Železnice sú napájané napätím 1500 V.

Električky spočiatku slúžili aj nákladnej doprave. Od roku 1970, po rekonštrukcii železníc aj kvôli majstrovstvám sveta v lyžovaní, sa využívajú len k osobnej doprave.

Mapa k článku:

Diskusia