Známa neznáma Kežmarská chata

 
Obrázok: Známa neznáma Kežmarská chata
Fotografia: archív OZ Kežmarská chata

Mnohí z nás, milovníkov Tatier zbožňujeme, keď sa po dlhých túrach môžeme ohriať a občerstviť na horskej chatke, kde je príjemná atmosféra, kde vonia kapustnica a príjemne praská v krbe. Tam sa všetci turisti cítia tak súdržnejšie. Bilíkova, Rainerova, Zamkovského, Téryho, Brnčalova, Majláthová, Skalnatá, Zbojnícka, Plesnivec, pod Soliskom... Všetci máme určite tú svoju obľúbenú. Ale nie každý vie, že kedysi stála chata aj pri Veľkom Bielom plese.

Lokalita

Kežmarská chata sa nachádzala v doline Bielej vody pri Veľkom Bielom plese v nadmorskej výške 1 615 m n. m. na hranici Vysokých a Belianskych Tatier. Jej poloha nebola náhodná, ale strategicky určená na križovatke turistických ciest. K miestu sa dostanete buď po modrej od Tatranskej Javoriny, po červenej od Chaty pri Zelenom plese či po zelenej zo Ždiaru a od chaty Plesnivec v Belianskych Tatrách. Najviac turistov prichádza z parkoviska pri autobusovej zastávke Biela voda pred Kežmarskými Žľabmi.

Pôvodná chata

Pôvodná chata sa začala stavať v roku 1922 na vojenské účely. Stavalo ju vojsko spolu s Klubom československých turistov. Volala sa Votrubova chata. Takto pomenovaná bola podľa generála Jána Votrubu, ktorý spolu s kpt. Dusilom dozerali na príslušníkov popradskej horskej brigády, ktorá chatu stavala. Koncom augusta 1923 bola chata dostavaná a zriadená ako turistický objekt s predsieňou, jedálňou a nocľahárňou pre 32 osôb.

  
Čoskoro však chatka svojou kapacitou nestačila a tak ju zrekonštruovali a rozšírili, keďže bol o ňu aj vďaka atraktívnemu prostrediu veľký záujem. Chata spočiatku slúžila vojsku ako výcvikové stredisko, čo boli prvotné plány, nakoniec však bola odovzdaná kežmarskému odboru Klubu československých turistov (KČST).

Najväčší rozvoj zažila chata za čias chatára Bohdana Pohlu. Kežmarský odbor KČST zväčšil chatu takmer dvojnásobne. Vznikli dve nové núdzové nocľahárne v podkroví chaty. Jedna bola určená pre ženy a druhá pre mužov. Vybudovala sa tiež prístavba, kde bola tretia zmiešaná nocľaháreň pre 40 osôb, izba a jedáleň. V nocľahárni boli drevené prične s matracmi, ktoré boli vyplnené morskou trávou.
 
Pre zlý technický stav, ktorý nepostačoval objemu návštevnosti, chatu nakoniec rozobrali. V posledných rokoch existencie slúžila aj ako nocľaháreň a sklad pre robotníkov, ktorí začali stavať v susedstve novú, Kežmarskú chatu. Posledným chatárom na Votrubovej chate bol chatár spod Rysov, Alojz Krupitzer.

Kežmarská chata

Prípravy na stavbu Kežmarskej chaty sa začali v roku 1937. Odbory KČST v Prahe a Kežmarku intenzívne pripravovali štúdie a projekty. Polemizovalo sa aj o názve novej chaty. Rozhodovalo sa medzi "Novou Votrubovou chatou" či "Chatou Eduarda Beneša". Nakoniec sa zhodli na názve "Kežmarská chata".


4. októbra 1942 bola chata otvorená a posvätená. Slávnostný prejav predniesol profesor Alfréd Grósz. Budova mala suterén, prízemie, podkrovie a pôjd, ktorý sa nevyužíval. V suteréne boli 4 izby, pivničné priestory, sklad lyží, voskovňa a kotolňa pre ústredné kúrenie. Na prízemí boli 3 miestnosti, ktoré slúžili na reštauračné účely, otvorená terasa, vybavená kuchyňa, izba pre nájomcu a tiež záchody.

V podkroví bolo 7 izieb, práčovňa a záchody. Celková kapacita chaty bola 70 lôžok. Voda bola čerpaná z Veľkého Bieleho plesa cez vlastný vodovod. Pri plese bola umiestnená hydrocentrála. Celková zastavaná plocha chaty bola 283,8 m2.


Povojnové obdobie

Po druhej svetovej vojne v chate zriadili Štátne telovýchovné zariadenie Československého zväzu telesnej výchovy, čo sa verejnosti veľmi nepáčilo. Zariadenie spravoval známy horolezec, záchranár a publicista Arno Puškáš do roku 1957. Na chate sa organizovali školenia pre horolezcov, lyžiarov, turistov a členov horskej služby. V tej dobe sa prehĺbili vzťahy medzi poľskou a československou horskou službou. Chata sa stala kolískou tzv. novej horolezeckej explózie. Okrem toho prebehli tiež nejaké rekonštrukcie. 

Chatári a zásobovanie

Od 1. októbra bol chatárom Štefan Kovalčík, niekdajší chatár na Chate pri Zelenom plese, ktorý bol veľmi úspešným lyžiarom a jedným zo zakladateľov Horskej služby. Po jeho odchode v roku 1966 chatu spravoval Rudo Horeháj, ktorý na chate pôsobil niekoľko mesiacov. Po ňom nastúpil Štefan Šepela, ktorý bol chatárom do októbra 1969. Po ňom prevzal chatu znova Rudo Horeháj, ktorý sa o ňu staral až do osudného dňa 7. októbra 1974.
Chatu zásobovali hlavne furmani z blízkych podtatranských obcí. Najznámejší z nich boli: Peter Suchanovský, Skupin, Andráš, Smoleňák a legendárny Albert Šefc, ktorý 10. augusta 1985 tragicky zahynul pri furmanke z Chaty pri Zelenom plese. Vynášku zabezpečovali chatári, ale aj prevádzkoví pracovníci, údržbári, dokonca účtovníci aj pomocný personál. Našli sa samozrejme aj nadšenci, a to najmä športovci a študenti z Kežmarku, ktorí pomáhali. Boli to napr. Gejza Kortvélyessi, Arpád Szabó, Hary Rácz, Gabo Takáč, Rudo Presler.

Osudný deň.

Tým tzv. čiernym dňom sa stal 7. október 1974. Večer, asi o pol ôsmej si kuchár všimol kmitanie svetiel. Ihneď bežal do strojovňe. Tušil, že niečo nie je v poriadku. V strojovni objavil požiar na dieselagregáte. Okamžite začal s hasením požiaru všetkými možnými spôsobmi, ale nepomohlo. Šťastím v neštastí bolo, že chata bola v tom čase mimo prevádzky, a okrem kuchára a dvoch pomocných síl sa tam nenachádzal nikto, koho mohol požiar ohroziť.

Chate išli na pomoc aj napriek napadnutému snehu sily z Chaty pri Zelenom plese. Dodo Rybanský, ktorý mal akurát službu na Lomnickom štíte, si tiež všimol niečo nezvyčajné a zalarmoval horskú službu. Aj keď sa pomoc vrátane chatára Ruda Horehája nakoniec dostavila, vyhoreniu chaty už nezabránila. Z diaľky pozorovali vystreľujúce sudy s naftou, ktoré tam boli dovezené pre zimnú sezónu.

Pár vecí, ktoré sa podarilo zachrániť boli odvezené do Tatranskej Lomnice, kde ich uskladnili vo vypustenom bazéne v Kúpeľnom dome. Chata ešte niekoľko dní tlela. Veľa zamestnancov a priateľov chaty nedokázalo prísť a pozrieť sa, čo požiar spôsobil ešte niekoľko rokov. 


Pokus o obnovenie

V roku 1984, 10 rokov po požiari, vznikli štúdie a návrhy na obnovenie chaty. Bol vyčíslený rozpočet vrátane výkopových a zemných prác v sume 2,6 mil. Kčs. O rok neskôr navrhol projektant Prof. Ing. arch. Akad. arch. Jiří Suchomel nové, na tú dobu pokrokové riešenie a vytvoril projekt novej Kežmarskej chaty. Jeho základom bola jedinečná myšlienka "Fasáda ako zberač slnečnej energie". Chata mala byť opláštená hliníkom, pričom opláštenie malo byť dvojité so vzduchovou medzerou. To malo zabrániť tepelným stratám. Na ohrev vody sa mala využívať slnečná energia spolu s kvapalinovými kolektormi. Vzduchové kolektory na južnej fasáde zas mali zabrániť ďalším tepelným stratám. Je škoda, že projekt realizovaný nebol, keďže bol veľmi nadčasový a najmä ekologický.

30. výročie vyhorenia

V roku 2003, 30 rokov po požiari, sa po prvý krát na mieste, kde stála chata zišli jej priaznivci a pamätníci. Spoločne si zaspomínali na príhody, ktoré na chate zažili. Z jedného stretnutia sa nakoniec stala tradícia a tak sa odvtedy organizuje každý rok v prvú októbrovú sobotu. 

Súčasnosť

V súčasnosti je v snahe o obnovu slávnej chaty aktívne občianske združenie Kežmarská chata. Členom združenia sa môže stať ktokoľvek, kto je priateľom hôr, nadšencom, turistom, horolezcom či lyžiarom. Združenie už rozbehlo viaceré aktivity. Zozbierali sa rôzne fotografie a tiež knihy s tatranskou tematikou, ktoré spoločne vytvoria vysokohorskú knižnicu Arna Puškáša na budúcej Kežmarskej chate. V tej by mala byť miestnosť, kde budú mať turisti voľný prístup a kde sa budú organizovať rôzne semináre na tému Tatier. Prebehla už aj verejná súťaž o architektonický návrh novej Kežmarskej chaty.


Pevne veríme, že sa "Kežmarku" podarí obnoviť a že si raz budeme môcť vychutnať kapustnicu aj na nej. Preto by sme Vás nadšencov Tatier a ľudí dobrej vôle v mene občianskeho združenia Kežmarská chata chceli tiež vyzvať k tomu, aby ste združenie podporili. Viac informácií nájdete na www.kezmarskachata.sk.

Zdroj a fotografie: OZ Kežmarská chata

Mapa k článku:

Diskusia