Niektorí ľudia chodia v zime len lyžovať. My sme sa rozhodli, že dáme aj trochu turistiky. Rozhodli sme sa pre Nízke Tatry.
Prvýkrát som v Nízkych Tatrách bola v rámci výletu na strednej škole. Ubytovaní sme boli v Liptovskom Jáne, odkiaľ sme cez Jánsku dolinu smerovali na Chopok. Pamätám si, že väčšina cesty viedla po asfaltke, trochu lesom a potom sme sa namiesto peši, vyviezli lanovkou ku Kamennej chate pod Chopkom. Pamätám si ten kopec ako vyzeral vtedy a ako vyzerá teraz. Je to veru rozdiel. Bola tam ešte stará sedačková lanovka, menej hotelov a všetko vyzeralo tak normálne slovensky, nekomerčne.
Konečne aj do tých Nízkych.
Potom som sa do Nízkych Tatier dostala až po rokoch počas výšky, keď sme sa rozhodli, že okrem Vysokých Tatier by sa patrilo navštíviť aj tie Nízke, ktoré sú tiež nádherné a prístupnejšie.
Ako vravím, sú oveľa prístupnejšie a aj výstup na ich najvyšší vrchol je omnoho jednoduchší ako na taký Gerlach – najvyšší vrchol Vysokých Tatier. Celkom bezpečné je vybrať sa tam aj v zime. Má to svoje čaro, všetko je pod snehom a nestretnete veľa ľudí, pretože väčšina sa lyžuje pod Chopkom – tretím najvyšším kopcom.
Najjednoduchšie a najčastejšie sa na vrchol ide z Trangošskej doliny od chaty Trangoška, resp. od parkoviska pri nej, kde môžete rovno zaparkovať a stojí tam aj autobus. Treba prejsť okolo chatky, kde bola niekedy správa NAPANT-u a pomaly stúpať popri potôčiku Bystrianka do lesa.
No neviem ale, či pomaly stúpať. Pre mňa to bolo zrazu také prudké stúpanie, že mi prišlo až nevoľno. Keďže to do Nízkych Tatier nemáme až tak ďaleko, išli sme tam ráno a túru sme chceli stihnúť aj s návratom domov za jeden deň. Štartovali sme skoro a ani sme poriadne neraňajkovali. A s prázdnym žalúdkom sa veru nedobre ide. Takže sme hneď na začiatku túry museli zastaviť a niečo schrúmať. Napila som sa poriadne vody a začala kráčať ďalej, dúfajúc, že to bolo len z nedostatku jedla. A veru aj bolo. Vždy mám problém si na stúpanie na začiatku zvyknúť, ale po čase to už ide samo. Musí.
Po ceste sme minuli informačnú tabuľu, že doľava sa dá ísť k Jaskyni mŕtvych netopierov. Je to asi najvyššie položená jaskyňa v horách, kde sa dá ísť. Avšak, len so sprievodcom, ktorý Vás vyškolí, dá Vám výstroj a môžete skúsiť na chvíľu, aké je to byť jaskyniarom. Samozrejme si túto „atrakciu“ treba vopred dohodnúť. Raz by som si to veru vyskúšala. Ale určite v lete :-). Jaskyňa je vlastne jednou zo súčastí Ďumbierskeho krasu.
Ak však idete na chatu, musíte ísť opäť len nahor. Po ceste sme predsa len stretli pár ľudí. Väčšina mala lyže a išla hore k Ďumbieru, aby sa mohli potom spustiť naspäť až dolu k Trangoške. Išli však aj peší turisti. Keď sme už boli skoro v kosodrevine, zastavili sme na chvíľku, aby sme sa posilnili. Zoskupilo sa nás tam viacej ľudí. Niektorí začali pokukovať po polienku, ktoré tam ležalo. Kto vládal, mohol polienko vziať a vyniesť až na Štefáničku (Chatu M. R. Štefánika). Chata je vlastne podobne ako Chata pod Rysmi zásobovaná nosičmi a ak máte silu, môžete podobne ako pri Popradskom plese aj tu vziať veci na vynesenie na chatu a dostanete za to minimálne teplý čajík a samozrejme dobrý pocit, že ste ako horský nosič zvládli voľačo vyniesť. Jeden to aj skúšal, ale nakoniec to vzdal. To polienko, teda riadne veľké poleno, tam asi bolo len tak zo srandy :-).
Na chatu.
Tak po fajnovom posilnení (klobása musí byť :-)) sme sa vybrali hore smerom ku chate. Najprv sme mali veľmi pekné výhľady na okolitú krajinu, bolo tak polojasno. Pomaly však slnko zašlo za kopec, navalili sa oblaky a obklopilo nás husté mlieko. Horko-ťažko sme zbadali chatu. Snehu bolo tiež poriadne. Chata bola úplne pod snehom, len okná trčali. Hneď sme sa šupli dnu na dobrú kapustnicu, čaj a tatrateu. Chata je inak veľmi pekná a sympatická. Milý personál ako inak, skvelá ponuka na to, že chatu zásobujú len nosiči, možnosť vysušiť si oblečenie pri peci… Kúpili sme magnetku a hybaj na Ďumbier. Keď sme vyšli von, beloba okolo bola ešte belšia. Vidno nebolo nič. Absolútne nič. Teda, videli sme tak na 2 metre a dopredu sme šli buď intuitívne, občas podľa ostatných ľudí, občas podľa značky v podobe tyčí, ktoré sem tam trčali zo snehu. To mlieko bolo také husto biele, až nám z toho začalo byť smiešno. Kamarát padal skoro na každom kroku, čo bolo strašne vtipné. A naozaj sa dobre šmýkalo. Padal čerstvý sneh, na ktorom sa veľmi šmýkalo. Rozhodli sme sa vytiahnuť naše improvizované mačky. Keď vravím improvizované, tak myslím, že to mačky vlastne vôbec neboli, ale čo už, kúpili sme, čo sme v supermarkete našli. A našli sme také gumené návleky na topánky s kovovými nitmi, ktoré sa mali zabárať do snehu a predchádzať tak pádu. Našli sme ich v auto potrebách. Ale… chválabohu, že sme ich vzali, možno nás zachránili pred pádom do doliny. Vravím možno, pretože, ak tam nejaká dolina bola, tak to nevieme isto, lebo sme naozaj nič nevideli. Ale určite tam boli žľaby.
Vrchol.
Nakoniec sme došli až na vrchol. Kríž, ktorý je na vrchole vyzeral skoro ako biela socha. Bol na ňom naviaty sneh. Ale vyzeralo to zaujímavo. Z kríkov, ktoré boli zaviate snehom, vznikli vďaka vetru zaujímavé kreácie. Po ceste sme stretli aj pár kamzíkov. Pod vrcholom je ich vidno často, ale tieto boli naozaj strašne blízko a vôbec sa nebáli, len sa na nás dívali. Bola to vlastne hotová kamzičia rodinka.
Keďže to počasie naozaj nebolo dobré, ihneď po dosiahnutí vrcholu a pár záberoch sme sa vybrali smerom nie naspať, ale k Chopku, ku Kamennej chate. Cesta sa zdala byť nekonečná. Po čase sme ale začuli zvuk lanovky a došli sme až k chate. Chvíľu sme uvažovali aj nad tým, že vyjdeme až na Chopok, ale keďže naozaj nebolo nič vidieť, rozhodli sme sa, že nabudúce. Chcela som sa do chaty aspoň pozrieť, ako sa zmenila od onoho školského výletu. Bola tak plná ľudí, že sa nedalo ani pohnúť. Vlastne tam boli samí lyžiari. Chcela som ísť aspoň na WC, ale zistila som, že je len latrína vonku. No v tej zime som si povedala, že vydržím. A vydržala som do stanice lanovky, kde bolo ultra moderné WC. Začali sme rozmýšľať, ako dôjdeme dolu. Pred nami bola zjazdovka plná lyžiarov, ktorých nebolo kvôli hmle na svahu vôbec vidno. Ísť dolu kopcom nebol dobrý nápad, ešte by nám dali pokutu. A tak sme šli skúsiť šťastie k lanovke. Boli skoro 4 hodiny pooobede a chystala sa posledná jazda nadol. Priateľ mi volal na WC aby som sa ponáhľala, že nás pustia dolu dokonca zadarmo, len aby sme nezavadzali lyžiarom a nedošlo ešte k úrazu. Ale bolo to vtipné, len na nás pozerali a nechápali, kde máme lyže. Nuž, niektorí boli dnes aj na Ďumbieri.
Tak sme zišli dolu do medzi stanice. Nižšie už lanovka nešla. Svah už ratrakovali, pomaly sa stmievalo. Rozhodli sme sa, že pôjdeme jednoducho, po zadku. Bola to zábava. Chalani už boli dolu a ja som šla za nimi. Nabrala som takú rýchlosť… a takmer ma vybočilo do strany. Nakoniec som dorazila bezpečne dolu a rýchlo sme odtiaľ zdrhali, kým nedošli nejakí páni oháňať sa Bielym kódexom (súbor oficiálnych pravidiel správania sa na zjazdovke, pozn. blog.).
Odtiaľ sme prešli k nejakému hotelu a za chvíľu sme boli peši na parkovisku pri aute. Bolo to dobrodružstvo. Nabudúce musí byť aj Chopok, ale bude to určite v lete a tak, aby som všetko videla. A čo by len Chopok… vraj je celkom zaujímavé dať celú Hrebeňovku Nízkych Tatier...
Mandalienka
Poistenie
Mapa k článku
Galéria
