Dnes Vám prinášam dojmy z mojej túry k asi najkrajšej chate v Tatrách, ktorá leží pri Zelenom plese. Chata je známa tiež ako Brnčalova chata „Brnčalka“.
Odkiaľ kam.
Túru sme začali v Lomnici od Grandhotela Praha (škoda, že sme tam neboli aj ubytovaní, však hádam nabudúce :-)). Odtiaľ sme popri starej dolnej stanici lanovky na Skalnaté pleso vošli do lesíka. Cestička vedie k osade Tatranské Matliare popri hoteloch Hutník a Metalurg až do lesa po žltej značke. Väčšina ľudí, ktorá smeruje len ku chate, začína aj končí priamo v Tatranských Matliaroch na zastávke Biela voda, kde sa dá aj parkovať. Modrá značka Vás navedie tým správnym smerom. Naša žltá sa nakoniec spojila s modrou. Po úvodných chvíľach, za ktoré mohol najmä ten nešťastný polom, sme sa dostali do lesa k Šalviovému prameňu, kde príroda začína pripomínať skôr Belianske Tatry (sú vlastne ako keby za rohom). Kráčate popri hustom lese a potoku s nádhernou zelenomodrou vodou - dolinou Kežmarskej Bielej vody. Chodník je veľmi pohodlný a vhodný aj pre cyklistov – verím, že raz to zvládnem aj na bicykli. Pár cyklistov sme veru aj stretli. Na rázcestí pri Kovalčíkovej poľane sme odbočili doľava a po žltej kráčali ďalej popri lese, kde sme mali stále pocit, že z neho každú chvíľu vybehne medveď. Prechádzka dolinou Zeleného plesa je skutočným pohladením duše. Po čase sa začnú odkrývať hrebene Belianskych Tatier, až sa dostanete na dosah cieľa – ku chate.
Chata.
Najprv nás prekvapil strašný hluk, ktorý sa do pokojnej prírody absolútne nehodil. Išlo však o zvuk, ktorý vydáva miestna vodná elektráreň, ktorá vyrába energiu pre chatu. Na ten hluk však veľmi rýchlo zabudnete, keď pred sebou zrazu uvidíte hory, ktoré chatu obklopujú. Dominuje najmä štíhla Jastrabia veža (2 137 m n. m.), či hrozivo pôsobiaca severná stena Malého (že malého) Kežmarskeho štítu (takmer 1 000 m), ktorá na dolinu vrhá neúprosný tieň. Očarí Vás taktiež samotné pleso s nádhernou tyrkysovou farbou vody a tiež samotná chatka. Ani tu sme neodolali ochutnať miestne špeciality a dali sme si parádnu fazuľovicu s údeným mäsom a domácu bazovú limonádu. Posilnení sme po pár záberoch do mobilu začali stúpať nahor v ústrety červenej značky. K Svišťovke. Žeby bol názov odvodený od častého výskytu svišťov v okolí??? Hmm...nestretli sme ani jedného...škoda.
Cesta nahor.
Po ceste je ešte jedno malé tzv. Čierne pleso, ďalej začína poriadne stúpanie. Odmenou Vám je samozrejme krásny výhľad do doliny. Do sedla pod Svišťovkou je potrebné dokonca zdolať úsek s reťazami, ktorý však vôbec nebol náročný. Výstup na vrchol sme v pohodičke zvládli, avšak výhľad nám ako inak znemožnilo počasie. Začali hmly a dážď a nakoniec aj celkom silný vietor. Od vrcholu (2 038 m n. m.) sme pokračovali ďalej, v neprajnom počasí po vrstevnici popod Huncovský štít. Po ceste sme stretávali aj ľudí, ktorí šli z opačného smeru – od Skalnatého plesa. V tomto garde sa väčšinou o túre na Svišťovku aj dočítate. Chodník bol v tejto časti úplne iný ako dovtedy, keďže sme boli vysoko – samá pohyblivá suť. Občas som zastala a pozerala kam ďalej, keďže kamene sa na niektorých miestach dosť hýbali a vo výhľade mi bránila aj hustá hmla. Pomaličky sme však išli až k hvezdárni pri Skalnatom plese, ktorá sa zrazu zjavila v hustej hmle. Obišli sme pleso, dali si pivko „U Deda“ a rozhodli sa, že do Lomnice sa zvezieme lanovkou. Naše kolená už mali dosť. Aj taká cesta lanovkou však môže byť zaujímavá, hlavne keď fúka poriadny vietor, ktorý vás nebezpečne kolíše. Veľakrát sa mi z lanovky podarilo zazrieť dokonca srny. Vystúpili sme v Lomnici, kde sme sa stretli so známymi, ktorí sa nasledujúci deň chystali na Kriváň. Túto túru však vrelo odporúčam ako takú predprípravu, kde si zvyknete na výšky a miestami nestabilný chodník, ale pritom sa nebudete báť a uvidíte hádam všetky podoby Tatier.
Mandalienka
Poistenie
Mapa k článku
Galéria
