Výstup na Rysy

Konečne sme sa vybrali na dlho očakávanú túru na Rysy. Prečo dlho očakávaná? Pretože každý tam už bol, len ja nie.

A pritom ide o taký vrchol, na ktorý vystúpi každý víkend hádam aj niekoľko tisíc turistov a určite tam je každý deň aj za zlého počasia minimálne jeden človek. Presvedčila som sa o tom aj ja.

Východiskový bod.

Túru sme začali od Štrbského plesa, kde sme sa zo Štrby priviezli zubačkou. Išla som tam s priateľom, ktorý tam už predtým raz bol, ale kvôli mne, z lásky, sa obetoval ešte raz :-). Strašne veľmi som tam chcela vystúpiť. Vybrali sme piatok, hlavne kvôli tomu, že cez víkendy sú tam naozaj návaly a čaká sa v radoch. A to hlavne pri reťaziach, ktoré Vás čakajú na úseku nad Žabími plesami.

Klasika na začiatok.

Prechádzka lesom medzi plesom a plesom je klasicky jednoduchá a pre nás bola už aj miestami nudná. Podarilo sa nám však zachytiť celkom pekné fotografické zábery, keďže počasie nám prialo ku podivu fantasticky. Bolo krásne slnečno, ale pritom celkom chladno, takže sme sa tak nepotili. Zakrátko sme došli k Popradskému plesu, kde sme opustili modrú značku a odtiaľ sme pokračovali ďalej po červenej. Tu som si spomenula na túru k Veľkému Hincovmu plesu, kde sme boli vlani. Chodník sa však rýchlo odpojil a pokračoval smer Žabie plesá. Prešli sme okolo krásneho potôčika k lavičke, kde sme sa na chvíľu osviežili. A potom začala byť pohodlná prechádzka zaťažkávajúcou. Chodník začal prudko stúpať a potrebovala som čoraz častejšie prestávky. 

Prudké stúpanie nahor.

Počas celej cesty nás sprevádzala skupinka Maďarov, občas Poliaci či Česi, ale Slovákov minimálne. Občas sme im museli uchádzať, lebo ich bolo veľa a hlavne boli hluční. Stále to však nebola taká tlačenica, aká to býva počas klasickej soboty. Vraveli sme si, že dnes je to OK a zajtra tu bude naozaj rad ľudí. Po zvládnutí prvého veľkého kopca sme konečne došli k plesám. Boli krásne modré v zovretí vrchov, krásne by sa pri nich oddychovalo, ale bolo treba ísť ďalej, do kopca. Ešte chvíľu stúpania a prišli skaly z reťazami. Každý, kto na Rysoch bol, sa vždy zadúšal, že tie reťaze sú tam absolútne zbytočné a viac by sa uživili pod samotným vrcholom. Keď sa mám priznať, podľa mňa zbytočné teda vôbec neboli. S nimi sa mi ten skalnatý kopec oveľa lepšie zvládol. Vtipný bol párik Čechov, ktorí išli po reťaziach pred nami. Česká pani sklamane poznamenala, že „tohlecto je všechno??? Víc nic???“ Nooo…veru aj ja som si myslela, že to bude prinajhoršom pod vrcholom vážnejšie, a priateľ ma strašil celú cestu, asi aby som mala rešpekt. A tak som išla tak trochu v strachu a začala myslieť na moju prvú skúsenosť s Kriváňom = strach v očiach = šmerc !!! (smrť v šarišskom nárečí, pozn. blog.). Ale aj tak som si vychutnávala túru a tešila sa na chatu. Strašne som chcela vidieť to panoramatické WC, posadiť sa naň a vychutnávať výhľad a oslobodzujúci pocit, keďže mi už aj bolo treba a v skalách sa neskryjete :-). 



Pri chate.

Túra na Rysy je zaujímavá najmä za to, že dlho nevidíte cieľ. A pekne skrytá je aj Chata pod Rysmi. Stúpali sme a stúpali, už sme boli aj za reťazami a znova sme stúpali a stúpali, ale chata nikde. Až zrazu...Slobodné kráľovstvo Rysy. Konečne. Prvá väčšia méta splnená. Povinná fotka a zase šliapať po skalách ku chate. Vždy ma fascinoval ten názov Slobodné...tu je fakt človek slobodný a rozmýšľa asi nad úplne inými vecami ako dolu… Prvý dojem z chaty bol však zvláštny. Taká opancierovaná búda bez nápadu. To je ale všetko spôsobené tým, že tam to nie je ako na Solisku, tam je to vyššie a veternejšie a chata musí byť plechová, aby vydržala nápor počasia. Vnútrajšok však bol už o niečom inom. Krásna piecka, drevo, vôňa kapustnice...a skvelá atmosféra ako vlastne v každej tatranskej chate. Aj rad na „wécko“ som si vystála a odfotila si výhľad. A „tešila“ sa na záverečný výstup. 

„To mám ísť sama???“

Nad chatkou bolo aj trocha snehu, po ktorom sa celkom šmýkalo. Vyzeralo to tam hore celkom hrôzostrašne a hlavne ešte dosť ďaleko a strmo a ja som naozaj nemala veľa síl. V tom čase ma strašne trápil žalúdok, nemala som vôbec hlad a nevedela som sa ani poriadne najesť. Tým pádom som nemala energiu a celú túru som absolvovala s jednou buchtou v žalúdku. Pri chate sme si dali kúsok koláča, ktorý nie veľmi sadol priateľovi. V strede cesty od chaty na vrchol musel okamžite zmeniť smer trasy. A čo ja? Tak dlho som plánovala, že sem vyjdem, že som sa rozhodla pokračovať sama. Čo už? Nejako to zvládnem. A vtedy som videla, že na vrchol je to už naozaj veľmi krátko a vôbec nie tak strmo a nebezpečne. Pochopila som, prečo sem stále ide toľko ľudí. Pretože je to úplne nenáročné, povedala by som oddychové lezenie po skaličkách. Pravda, hrozí Vám tu nebezpečenstvo v podobe množstva šialených ľudí, ktorí sa chcú vydriapať za každú cenu na najvyšší bod. Aj za cenu, že Vás sotia rovno do Poľska. Tak som sa tam medzi nich nejako vmestila, pofotila si nádherné okolie a poprosila Poliakov a bratov Čechov, nech ma zvečnia na pamiatku. Musím povedať, že hlavne poľská strana Tatier bola krásna. Aj odtiaľ ide chodník na Rysy, ale to už je iná káva. Tam by teda asi bolo väčšie „vzrúšo“ aj pre odvážnu českú pani. Možno raz…



„Kde si bolaaa???“

Cestou dolu som si už pomaly vykračovala, ale veľmi pomaly, lebo aj napriek sťahovačkám na oboch kolenách ma už riadne boleli. A tu zrazu sa predo mnou objavil priateľ. Že kde som tak dlho, že už sa bál. Bolo mu už našťastie lepšie a spolu sme zišli späť na chatu. Teraz som už mala poriadny hlad a neodpustila som si povinnú chatovú kapustnicu a pivko. Potom sme vyšli von a asi hodinu sme oddychovali na skale pod horským slnkom. Neskôr večer v posteli sme to dosť oľutovali, keďže sme horské slnko pekne podcenili, nenatreli sa a tváre nám horeli celú noc.

Po ceste dolu bol najkrajší pohľad na Žabie plesá. Ako tak svietilo slnko, nádherne sa striebrili. Keď sme prišli na reťaze, vznikol pred nami celkom rad. Na jeho začiatku bol totiž človek, ktorý sa náramne bál ísť dolu. Bolo len počuť ako nadáva, že načo sa to dal...no takýto podobný stres som zažila aj ja na Kriváni, keď som nevedela, kam stúpiť. Avšak toto bola malina. Len tie reťaze...keby tam neboli...hádam aj vrtuľník by mu bolo potrebné volať. A že vraj sú tam zbytočné :-).

Pri Popradskom plese.

Keď sme došli k Popradskému plesu, rozhodli sme sa, že si tam trochu oddýchneme a nebudeme sa ponáhľať. Prišla som na to, že toto pleso sa mi hádam páči najviac. Pleso je krásne, okolo pekné kopce (na Ostrvu sa tiež chystám už dávno…) a super chata, kde robia super kapustnicu a je tam veľmi milý personál. V plese bolo kopec pstruhov, ktoré sa k nám len tak zbiehali. Po krátkej prestávke sme sa vybrali opäť pohodlnou prechádzkou k Štrbskému plesu a potom povinne kúpiť magnetky.

Prešli sme sa okolo plesa, kým nám pôjde „zubaňa“ a potom sme spokojne nasadli smer Tatranská Štrba, kde sme nocovali. A mohla som si dať fajočku, že Rysy absolvované, kolená zničené...ale niee :-).

Mandalienka