Na Kriváň z Troch Studničiek

 
Obrázok: Na Kriváň z Troch Studničiek
Na Kriváň sa dá ísť dvoma spôsobmi, buď z Troch Studničiek alebo zo Štrbského plesa. My sme sa rozhodli pre Tri Studničky a náš štart bol pomerne neskorý, keďže sme si trošku dlhšie pospali.
 
Bolo 9.30 a my sme vyrazili. Počasie bolo krásne, slniečko svietilo a mierne zohrievalo ovzdušie. Väčšina ľudí tvrdí, že je to náročná túra a tak som bola sama zvedavá ako to dopadne. Nabalení jedlom (ako vždy) sme sa vydali pomerne kľudným tempom. Celkom strmý začiatok ma dosť naľakal a tak som si povedala, že to teda asi fakt bude náročné.
 
Cestou sme si dali malú pauzu a pochutili na čučoriedkach. Po chvíľke sme zbadali značku, ktorá nás nasmerovala mimo trasy priamo k partizánskemu bunkru. Veľmi pekný úkryt a zároveň oživenie túry, keďže po ceste nie je žiadna chata na oddych. Občerstvili sme sa a mohli sme pokračovať ďalej.
 
Môžem povedať, že cesta bola pomerne v pohode kým sme šli kosodrevinou a zdolávali sme výšku serpentínami. Potom však prišiel úsek, ktorý sme si chceli „skrátiť“ a tak sme išli po skalách. Po malých skalách, ktoré by som skôr nazvala len nejakými kameňmi, ktoré boli na seba poukladané. V diaľke sme už videli Rázcestie v Krivánskom žľabe. Adrenalín, ktorý som vtedy mala bol neprekonateľný keďže som liezla a počula tie kamene ako sa pod sebou hýbu a občas sa niektoré aj skotúľali dole keď som z nich dala dole nohu. Bolo to naozaj dobrodružstvo.
 
Vrchol je na dosah!
 
Sme na Rázcestí a vidíme zástup turistov, ktorí idú na Kriváň zo Štrbského plesa. Báli sme sa, že budeme dlho čakať na tú slávnu fotku pri kríži. Avšak zanedlho, keď už sme mali cieľ na dosah, sa nad veľkým štítom zjavil obrovský čierny oblak a vyzeralo to aj na blesky. Ocitli sme sa na vrchole Malého Kriváňa a po pravej strane sme mali nádherný výhľad na Zelené Krivánske pleso. Posledných ale zato najťažších pár metrov a sme hore. Čierny oblak všetkých vystrašil a tak zliezli dole. Pre nás to bolo výhodou, pretože sme boli na vrchole sami a tak sme sa kľudne mohli fotiť pri kríži.
 
Opäť sme sa občerstvili a mohli sme sa vydať dole. Cesta dole už bola jednoduchšia, keďže najhoršiu časť, ktorú sme si vtedy pomenovali skratkou sme vynechali a išli sme pekne po značkách. Pri niektorých veľkých skalách sa už začali ozývať kolená, ale povedala som si že to už vydržím.
 
Celkovo nám túra dosť dlho trvala (cca 10 hodín) a tak sme posledných pár metrov už museli k autu doslova utekať, pretože sa začínalo stmievať a začal sa poriadny lejak. Sadli sme do auta a ďakovali sme že si to ten dážď takto načasoval a nepršalo nám cez deň.
 
Túru hodnotím ako jednu z tých náročnejších, ale nemyslím si, že je nezvládnuteľná. Bola to jedna z najkrajších túr, napriek chýbajúcej chate, no vynahradil to ten bunker a nádherný výhľad zo samotného štítu.

Mapa k článku:

Diskusia