Cyklotúra nie len na Sliezsky Dom

K Sliezskemu Domu sa dá ísť pešo alebo na bicykli. Aby sme si to sťažili, tak sme sa rozhodli pre bicykle.

Zoberme si do Tatier aj bicykle.

Touto vetou sa to celé začalo a jednou z našich cyklotúr bola práve túra na Sliezsky Dom. Prevýšenie 665 m, dĺžka približne 7 km a počula som aj že veľmi vysoká náročnosť, avšak jediné čo bolo pre mňa ako neskúsenú cyklistku povzbudzujúce, bol terén: asfalt.

Túru sme začínali v Tatranskej Polianke a keďže sme bývali v Novej Lesnej, aby sme vôbec mohli začať našu túru, museli sme absolvovať peknú 9 kilometrovú rozcvičku s prevýšením 259 m, čo je pomerne dosť.

Počasie je dôležité.

Polovica septembra za nami a v Tatrách bolo nádherné počasie. Vyše 20 stupňov, čiže podmienky na bicyklovanie boli priam ideálne. Dorazili sme do Tatranskej Polianky a môžeme vyraziť od rázcestia, ktoré nás informovalo, že sme vo výške 1 005 m n. m. a že sa máme držať zelenej značky. Rozbieham sa do kopca, postupne prehadzujem na najnižšie prevody. Keď sa už dostanem na najnižší stupeň, zisťujem, že túra bude náročná. A tak sa začína pomalá túra do kopca, ktorá je zo začiatku trošku nudná, keďže naokolo nie sú stromy ani nič zaujímavé. Neskôr sa to však začalo zalesňovať a hneď sa išlo lepšie. Keďže sme išli po asfaltke, väčšinou sme stretávali cyklistov, avšak našli sa aj takí, ktorí boli na túre s kočíkom a dokonca nás aj predbehli. Nevýhodou asfaltového terénu bola neustála premávka áut, ktorá bola naozaj otravná. Keď bola úzka cesta, tak sme museli zliezť z bicykla, aby sme sa uhli. Keď sme sa začali blížiť do konca, teda k chate, začínalo sa ochladzovať, a tak sme vytiahli vetrovky. Posledné metre boli najhoršie, chatu som už mala na dosah, no stále bola ďaleko. V nádeji prísť tam rýchlejšie som sa snažila pedálovať rýchlejšie, lenže som sa len rýchlejšie unavila a nevládala som, čiže rýchlejšie tempo som vylúčila a pomalým tempom som to dotiahla až do konca.

Sme hore!

Na vrcholku nás čakal silný a studený vietor, ktorý nás donútil len zamknúť bicykle a skryť sa dovnútra do domu. Dom bol plný turistov, vystáli sme si rad, objednali teplý čaj a palacinky, aby sme doplnili energiu na cestu späť. Po občerstvení sme sa ešte pokochali výhľadom na okolie a na Velické pleso. Prostredie tam bolo nádherné, len bola strašná zima.

Cesta dolu bola rýchla, ale keďže som sa dosť bála rýchlosti spojenej so zákrutami, tak som dosť intenzívne využívala brzdy. Cestou boli asi dve skratky, ktoré boli vyslovene crossové, čiže na svoje si aspoň na kúsku prídu aj nadšenci takýchto crossových tratí.

Opäť sa ocitáme pri rázcestí, ktoré nám oznamuje, že sme v Tatranskej Polianke. Za sebou máme už 32 kilometrov a ja začínam byť celkom unavená, pričom ešte netuším, že ďalších 30 km ma ešte len čaká. Keďže bolo ešte málo hodín tak sme sa rozhodli, že pôjdeme na Štrbské Pleso. Boli dve možnosti, turistická cestička alebo hlavná cesta. Ja som sa vybrala po hlavnej, keďže tá turistická bola obohatená o malé briežky a ja už som mala dosť kopcov :). Táto túra bola už o dosť jednoduchšia, keďže to nebolo neustále stúpanie ale občas sa naskytla aj rovinka. Na Štrbskom bolo nádherne ako vždy, lenže už sa poriadne ochladilo, začalo poprchávať, a tak sme sa museli riadne obliecť. Na kolibe sme si dali perfektnú kapustnicu, ktorá nás zahriala a mohli sme sa vydať na cestu späť. Nikdy by som nepovedala, že v Tatrách použijem aj najťažší prevod, no cestou do Novej Lesnej bola už viac menej rovinka a dole kopec a tak som ho zaradila.

Bola to síce náročná, ale veľmi zaujímavá cyklotúra, ktorú by som určite odporučila všetkým.

MIMI