Výstup na Kriváň

 
Obrázok: Výstup na Kriváň


Tento blog je o mojej prvej veľkej túre na tatranský štít a patrí k jedným z mojich najsilnejších zážitkov.

Ľudia majú všelijaký názor na to, ako veľmi je táto túra náročná. 100 ľudí 100 chutí. Pre niekoho je to prechádzka ružovou záhradou (mierne zadýchanou) pre niekoho je to boj o život. Pre mňa to bolo niečo medzitým :-).

Vstávame!

Začiatky boli ťažké. Budíček cca o piatej je pre mňa ako človeka, ktorý by niekedy najradšej prespal celý život trošku drsný. Ale na túru sa veru chodí ráno, takže som sa po niekoľkých výzvach vyhrabala z postele, dala menšie raňajky, vystrojila a nastúpili sme do auta. Za nejaké 3 hodinky sme boli na Štrbskom plese a mohli sme vykročiť v ústrety päť hodinovej túre.


Šľapeme.

Túru môžete štartovať z dvoch východiskových bodov. My sme sa rozhodli pre Štrbské pleso, kde sme došli autom. Druhým bodom je obec Podbanské v Západných Tatrách, osada Tri studničky, odkiaľ je to o niečo málo kratšie. Náročnosť a charakter túry z tohto bodu prenechám tým, ktorí štartovali a zažili si to odtiaľ.

Túra je to veľmi pekná. Po ceste uvidíte Jamské pleso, tatranské potoky a krásne výhľady. Cestou je veľa miest, kde si môžete oddýchnuť a občerstviť sa. Obzvlášť jedno, kde chodia často medvede. Dlho sme sa tam radšej nezdržali, pretože poniektorí z nás majú vždy ruksak plný voňavej klobásky. Počasie bolo nádherné, slnko svietilo, občas obláčiky. Kriváň bol striedavo viditeľný a v oblakoch. Občas sme si urobili prestávky, aby sme sa pofotili a občerstvili. Pásmo lesa časom vystriedala kosodrevina. Ako sme tak šľapali, počasie sa postupne začalo kaziť. Prihnali sa oblaky, vietor a nakoniec aj dážď. Vytiahli sme pršiplášte. Odporúčam si ho určite zbaliť, pretože pravdepodobnosť, že Vám bude na túre v Tatrách pršať je 99,99 %. Aj keď len 2 minúty.

Po dlhšom šľapaní sme sa dostali na jednu z medzizastávok na ceste na vrchol: Malý Kriváň. Poznáte to, človek sa už teší, že o chvíľu tam bude, ale žiaľ namiesto toho Vás ešte čaká kus cesty, a to ešte strmší a únavnejší.

Na križovatke.

Po chvíli sme sa dostali na rázcestie, kde sa spájajú dve turistické trasy vedúce na Kriváň: červená značka, ktorá vedie od Štrbského plesa (tou sme šli aj my) a modrá značka, ktorá vedie od Podbanského, Troch studničiek. Odtiaľ sme už šli všetci rovnakou cestou. Počet ľudí sa zdvojnásobil, cesta zúžila a pevnú pôdu pod nohami vystriedali sutiny a skaly, poskladané na seba a držiace silou vôle. A tu sa začali moje obavy.



Nejako sa to komplikuje.

Do tohto okamihu som si myslela, že sa výšok nebojím. Asi som len bola vždy v tej výške v bezpečnej situácii. Tu som sa však musela škriabať a dávať pozor sama za seba a tak som zistila, že mám predsa len nejaký ten strach z výšav. Navyše zrazu bola za mnou kopa ľudí , ktorí čakali, kedy sa už pohnem a uvoľním im cestu. To moju nervozitu ešte viac umocnilo. Po asi polhodinke a miernom zaváhaní na skalách som však bola tam, na vrchole Kriváňa – symbole Slovenska. Pocit to bol úžasný, tešila som sa z toho, že som prvý krát v živote vo výške až 2 495 m n. m. a to vlastnými silami. Jediným nedostatkom bolo počasie. Oblaky, ktoré nás začali sprevádzať už od kosodreviny sa nás držali až na vrchol a tým nám znemožnili uvidieť krajinu pod nami z veľkej výšky Na druhej strane to však bolo aj dobre, pretože ak by bolo jasno a videla by som tu hĺbku po do mnou, ktovie, či by som sa so svojim strachom odvážila vyjsť až tam hore. Ten výhľad by však určite za to stál.

Po pár fotkách sme sa rozhodli pomaly zostupovať. Musím povedať, že som sa bála, ako to pôjde dolu, ale asi som si po tom výstupe už na výšky zvykla a tak cesta dolu bola pre mňa už v pohode.

Na ceste dolu sa nám dostalo malého zadosťučinenia. Aj keď sme sa nedočkali zaslúženého výhľadu z vrcholu Kriváňa, v kosodrevine sme natrafili na čriedu kamzíkov. Všetci sme ich videli po prvý krát.

Po pár hodinách sme došli naspäť k Štrbskému plesu. Štrbské pleso bolo krásne, akurát zapadalo slnko. Všetci sme už cítili svalovicu a tešili sme sa do sprchy. V duchu sme závideli wellnessujúcim hosťom nemenovaného hotela pri plese. Náš privát však nemal ani vírivku, ani bazén, ale aj za tú sprchu sme boli vďační.

Plní zážitkov sme napriek svalovici premýšľali, kam sa vyberieme na druhý deň. Zvolili sme niečo nenáročné: Skalnaté pleso. Ale o tom viac v ďalšom blogu.

Mandalienka

Mapa k článku:

Diskusia